Filozofia

Včera som rozoberal túto tému s jedným kamarátom. Tvrdil, že svet by bol omnoho krajší a ľudia by sa mali radšje, keby si hovorili pravdu. Tvrdil som, že povedať pravdu, nie je vždy dobrý nápad. Pravda môže niekedy raniť oveľa viac ako starostlivo vymyslená lož.
Oponoval mi, že ak by si ľudia hovorili pravdu, dokázali by ju pochopiť za akejkoľvek príležitosti.

Vtedy som si spomenul na jeden prípad. Keď som sa ja sám ocitol v takejto situacií, vážiac, či zaklamať, alebo povedať pravdu. Vtedy som si myslel, že klamstvo ochráni nielen mňa, ale aj tú druhú osobu. Samozrejme, ako to v ironických prípadoch býva, stalo sa presne to, čo sa nemalo. No aj tak si myslím, že pravda by narobila oveľa viac paseky.

Kde je teda hranica, kde pravda prestáva byť pravdou? Keď sa aj z tej najsvätejšej pravdy môže stať podlé klamstvo, malo by to, a funguje to, aj naopak. Uvedomil som si, že ľudia si oveľa radšej zoberú k srdcu klamstvo, ako sa postaviť tvárou v tvár pravde. Ako sa jej niektorý boja, medzi nimi snáď aj ja.
Ale je rozumné báť sa, že spadne opona našich snov a my uvidíme, čím v skutočnosti sme? Aj keď to možno bude bolieť.

Tak sme došli nejakou zdĺhavou a hlbokou filozofickou rozpravou k názoru, že čistá pravda neexistuje. Rovnako tak neexistuje ani čisté klamstvá. A jediný problé je v tom, rozlíšiť kedy sa ktorá z týchto dvoch veci vyskytuje.

Preto sa idem ďalej klamať a dúfať v to, že to so mnou nie je až také zlé.