Filozofia

Nestáva sa často, aby sa televízne počasie nemýlilo. U nás, za vysokým horským masívom, ktorý hrdo nesie meno Dargov, sa to stáva ešte ojedinelejšie. Rovnako som sa na dnešnú predpoveď pozeral aj ja. Sneh...teraz, keď už sa pomaly blíži jar(veľmi pomaly).
Ráno ma zbudilo rytmické klepanie dažďových kvapiek do môjho strešného okna. A človeku sa stáva hneď ťažšie. Ale čo už, keď musíš tak musíš.
Až do obeda to prebiehalo vcelku pokojne. Dialo sa to, čo som očakával. Dážď, veľká kopa dažďa. No ale potom som vyšiel von, nečakajúc prudký vietor a snehové vločky, ktoré akoby sa všetky namierili na mňa. A to ma ešte čakala cesta, dlhá asi 500m, čo samo o sebe nieje až taký heroický výkon. Na sebe som mal len pár tenkých vecí, takže som do minúty premŕzol a premokol.
Cesto naspäť som ešte stretol nejakých ľudí, pýtajúcich sa ma na cestu na pohotovosť. Snaha sa cení, nejako som sa im to pokúsil vysvetliť, ale s drkotajúcimi zubami a takmer neexistujúcim obehom krvy sa rozpáva ťažko, takže sa ospravedlňujem za prípadne komplikácie.
Keď som sa nakoniec z mesta vrátil domov, ruky som si takmer necítil. Nalial som do seba hrnček čaju a teraz sa dávam dohromady.
Každopádne, aj napriek tomu, že som sa na sneh tešil, vyzerá to, že mi prinesie len ďalšie zdravotné problémy. To mám holt zato, že si hovorím otužilec.