Filozofia

    Asi to tu malo byť skôr, ale ako sa hovorí lepšie teraz ako nikdy.
Začínam pociťovať menší odpor k mojím pracom, už len pre to čo vyjadrujú. Keď si ich tak spätne čítam, akoby som znova prechádzal celý svoj doterajší život. Nieso to len veci, ktoré som tu uverejnil, ale aj tie zvyšné. Pomaličky som začal spomínať na časy, kedy som ešte len začínal. Moje vtedajšie úvahy sa točili okolo lásky, prírody a ľudí samozrejme. Nič ťažké, len vyjadrovanie pocitov.
A ako som čítal, dostal som sa až k týmto básniam. Uvedomil som si, čo tu vlastne robím. Všetky tie básne boli písane v zhone bez kvapky logickej úvahy. Vidím, že som nemohol byť pri zdravom rozume. Alebo možno len pomocou písmen, sa dokážem otvoriť, kto vie.
Každopádne po včerajšku sa moj život radikálne zmenil. Nie žeby sa udialo niečo prevratné pre ľudstvo. Ale pre mňa určite. Videl som jedneho človeka plakať, bez toho aby ma ona videla. Vedel som prečo, vedel som, že nebude až také ľahké prestať. Ale uvedomil som si, aj keď jej problémy neboli pre ľudí dôležité, boli dôležité pre ňu. Jej problémy a ako sa zjavne zdalo, nad jej možnosti.
Nevedel som, čo robiť. Či ku nej prísť, alebo ju nechať tak. Už len kvôli tomu, že by odo mňa nebolo fér, ak by som sa vopchal do jej smútku. Niesom z tých ľudí, od ktorých by túžila po pomoci. Ale ja ju mám rád. A chcem jej pomôcť. Neviem ako.
Nakoniec som sa rozhodol odísť. Aj keď som ju už nepočul musel som na ňu myslieť. Porozmýšľať, ako sa niečo také vôbec mohlo stať. Ona je typ človeka, ktorý navonok vyzerá tvrdo, nič ju netrápi a vie sa rozdať v spoločnosti. Ale po čase s ňou strávenom som si uvedomil, že svoje problémy má.
Rozmýšľal som. Prečo ich skrýva? Prečo sa s nimi nepodelí, aby nemusela toľko trpieť. Jedinou cestou, ako to zistiť ostávalo opýtať sa jej. Ale na to nemám dosť odvahy. Potom prišiel rad na mňa. Začal som porovnávať seba s ňou. Aj keď sa to zdá možno nezlúčiteľné. S kým iným by som mal, seba poznám najlepšie, aj keď dokopy je aj to dosť chabé. Uvedomil som si, že to isté robím aj ja. Svoje myšlienky dávam zakódované na piery vo veršoch, v ktorých nikto nikdy nemôže nájsť presný význam. V mojom živote sa nenašiel nikto, komu by som sa dokázal absolutne otvoriť. A pritom všetko čo cítim, dávam najavo. Predsa to nestačí.
Chcel som dať zbohom veciam, ktorými som doteraz žil. Písaniu, básniam, hudbe, pobrať sa niekde ďaleko do hôr a tam žiť sám, aby som si dal dokopy svoje myšlienky. Vykašľat sa na všetko čo by mi pripomínalo môj niekdajší život. Ale viem, že sa to nedá. Na to je toho príliš veľa. Jediné čo potrebujem je odych. A niekto, kto ma konečne pochopí.
Ako sa spieva v jednej pesničke....

I never seem to ever find

Someone I can trust
Someone I believe
Someone who will never try
To bring me to my knees !