Ako to zhrnúť?
Kde bolo, tam bol, nachádzalo sa raz jedno malé mestečko uprostred ničoho. To pozostávalo z niekoľkých domcov, v týchto domcoch žili ľudia.
Dosť bolo dramatického začiatku.
Mali ste už niekedy pocit, že keď prechádzate okolo ľudí, ktorý sa smejú, je to na vás? Možno, niečo prameniace z každodeného života, kde sa vám kolgovia v kuse za niečo vysmievajú (vek je proste vek), alebo komplex z detstva, kde vás šikanovali...
Zaujímavosťou je, že tento pocit sa ohlási, iba v momentoch, keď chodím po známych miestach. Je úplne jedno, či som počul, o čom sa dotyčný bavia, ale bo nie. Objaví sa, nútiac ma, buď skryť hlavu medzi plecia a jednoducho odísť z daného miesta, alebo v tých horších prípadoch, dostávam, tak ľudovo povedané, chuť vraždiť.
Niekedy si človek so sebou nevie poradiť.
Niekedy to chce len chvíľku odychu.
A niekedy je dobré sa na všetky problémy len usmievať.
Trápi ma úsmev na tváry
18.05.2007 15:28:25
S ľuďmi, o ľuďoch, aj keď bez nich by to možno bolo lepšie...
Komentáre